©2018 Spolu AUT / WIX

 

O odsávačke a vďačnosti





Ten autizmus, to je vám veľmi zaujímavá diagnóza. Bez ohľadu na moju osobnú zaangažovanosť, a vlastne možno práve vďaka nej, môžem povedať, že čím ďalej, tým viac ma vie prekvapiť.


Pomaly si zvykám na nečakané paradoxy a unikátne pozorovania. Tak napríklad. Ako je možné, že moja dcéra síce neodpovedá na otázky, ale veľmi dobre vie vyjednávať ohľadom času stráveného pri rozprávke. Ja jej odstopujem stanovený čas na troch prstoch a keď jej prídem povedať, že uz len jeden, zapichne do mňa pohľad a zaliečavo povie: dvaa.. Ja poviem: nie hotovo! a ona: jedeeen… ?! Lebo toto je naša jediná debata po tieto dni, možno prvá svojho druhu vôbec. Licituje so mnou jak starý pašerák. Vie, že dva je viac ako jeden a že radšej jeden ako nič!


Alebo, ako je možné, že nevie pomenovať nič z toho, čo mám v taštičke na makeup (ok, okrem rúžu), ale spoľahlivo vie použiť tiene, maskaru, púder či lesk na pery! Nalíči seba aj mňa, akoby sa nechumelilo. A veru sa chumelilo! Dnes sedí pri okne a vraví mi: sneží… A ja celá natešená “áno áno sneží Pauli” a snažím sa nejak z nej vydolovať viac a ona sa na mňa pekne usmeje, dá mi na ústa ruku v zmysle - ukľudni sa matka, kazíš mi tu pokojný zážitok- a zas pozerá von oknom.


Nedokáže povedať “chlieb vo vajíčku”, ale presne vie, keď ma vidí, že vyberám na stôl chlebík a vajcia, že okamžite treba vziať stoličku a servírovať k nemu zo špajze kečup.


Nepozná po mene mňa ani muža, ani seba možno, ale vie, že k sebe patríme a dáva si veľký pozor, keď sme niekde von, aby sa nikto z nás nezatúlal, zásadne chodí vždy posledná na konci “svorky” a keď sa chystáme odniekiaľ odísť, uteká pre sestru volať ju domov. Neodišla by bez nikoho z nás ani za svet. Vie, že sme rodina, že sme MY.


Neviem ju naučiť vyfúkať si nos. Stále používame vysávač a odsávačku, ale samoobslužné veci ako chodenie na wc, obliekanie, vrátane šálu a rukavíc zvláda na jednotku. A už pár dní si chodí sama čapovať vodu z vodovodu. Pre nás novinka, dámy a páni! Vie kde sú poháre, vezme si jeden a pekne si ide napustiť. Vodu po sebe aj zavrie! Áno, tiež som čumela!


Dieťa, ktoré na prvý pohľad nevyzerá.. Veľa z vás mi hovorilo, že podľa fotiek na mojom súkromnom FB profile, by nikdy netipovalo, že Poli má autizmus. To možno preto, že kým bola mladšia, mojou túžbou bolo, aby toto celé nebola pravda. A tak som si ju aj fotila. A zo 100 fotiek, bola možno jedna OK. Akoby na nej bola zdravá. Ilúzia dokonalého dieťaťa, dokonalého šťastia. Dnes sa musím pousmiať. Stále ju rada fotím, aj ona sa už rada fotí, ale na veľa fotkách, aspoň myslím, autizmus zachytený máme. A už mi to nevadí! Vnímam svoje dieťa viac, ako kedykoľvek predtým. Vnímam jeho slabé stránky, ale nechávam sa nadchýnať silnými. Snažím sa neskúmať, čo všetko ešte nevie. Oslavujem všetko, v čom sa prekoná. Čas je milosrdný a ja už som naozaj zabudla aké to bolo, keď sme mali dve bežné deti. Keď sme ešte nič neriešili. Ten čas “predtým” je už v hustej hmle. Asi je to tak lepšie. Možno si naozaj mozog vytesní všetko, čo by preň mohlo byt deštruktívne. To spomínanie a porovnávanie, ako nám bolo ľahko a dobre a bla bla bla. DNES je nám dobre. Vždy, keď vidíme pohár poloplný.


Želám každému z vás, nech riešite čokoľvek vo svojom živote... Či už máte deti, alebo ešte nie, či máte lásku, alebo sa práve na vás nejaká chystá.. Či ste zdraví alebo by to mohlo byť aj lepšie.. Či máte choré dieťa alebo ste vyhrali jackpot a nič vážne mu nie je.. Majte krásne Vianoce! A nielen počas nich, ale aj celý nasledujúci rok sa vedome sústreďte na to, čo MÁTE. A ďakujte za to každý deň! Lebo nič nie je samozrejmé a je určite veľa ľudí na svete, ktorí by práve s vami radi menili…