Nenápadne, ale účinne!

Updated: Nov 18, 2018


Myslím, že dnes už každý rodič malého autistu dobre vie, že pokroky naše deti dosahujú najmä vtedy, keď si my rodičia, vyhrnieme rukávy a pustíme sa do vytrvalej práce. Samozrejme, všetko je individuálne, aj každé dieťa je iné, ale napríklad naša dcéra sama od seba robí pokroky (čo sa rozprávania týka) veľmi, ale naozaj veľmi zriedka. Osobne si myslím, že keby sme na jej reči nezačali pracovať už pred jej tretími narodeninami, možno by dodnes funkčne nerozprávala. Jej slovná zásoba je stále mimoriadne skromná, ale aj tak sme na ňu pyšní, pretože vieme, koľko námahy nás to stálo a hlavne, ako veľmi neprirodzené príde rozprávať jej samotnej. Ak by som to mala zrátať, tak od úplného začiatku prvých cvičení, až po prvé pravidelne používané (nie náhodne vyslovené) slovo, prešlo určite 8 mesiacov. Veľmi dlho trvalo ju naučiť, že zvuky, ktoré vydávame, tá spleť hlások a melódií, je vlastne veľmi dôležitá vec a keď bude pozorne počúvať, môže sa jej to zísť. Že sa jej môže zísť, ak aj ona začne používať REČ. My sme siahli po metóde vizualizácie. Nové slová sa učíme pomocou obrázkov. Dieťa si pri nespočetných opakovaniach zapamätá, že „zvuk“ PES znamená toto zviera na obrázku. A keď započuje ČOKOLÁDA, treba rýchlo utekať do kuchyne, lebo sa jej v mysli hneď vybaví obrázok obľúbenej dobroty. O spoločnej práci za stolíkom, kde platia jasné pravidlá a zákonitosti, si povieme inokedy. Chce to určitú zdatnosť a podľa môjho názoru aj (aspoň zo začiatku) odborné vedenie či supervíziu niekoho vyškoleného, kto rodiča naučí ako to celé funguje.


Dnes by som, naopak, chcela napísať viac o rôznych, pomerne nenápadných intervenciách. Kedy rodič svojím správaním či komunikáciou vie vedome pôsobiť na dieťa a tým ho učiť nové zručnosti alebo slová. Vtedy častokrát nie je nutná rozsiahla príprava alebo pracne vyrábané pomôcky. Rodič musí byť len všímavý a vedieť improvizovať.

Úplne najľahšie sa mi zdá orientovať sa podľa toho, o čo má dieťa v danom momente najväčší záujem. Vytypovať si obľúbenú hračku napríklad. U nás sú takto veľmi obľúbené aj matriošky. Vie sa s nimi hrať na rôzne spôsoby, hoci ani jeden z nich by som nenazvala funkčnou hrou. Veľmi rada veci od malička zoraďuje a matriošky sú, uznajte, na to ako stvorené. Je ich veľa, sú rovnaké, zmenšujúce sa, čiže poradie usporiadania je viac než zrejmé, slovom – máme podozrenie, že ich kedysi dávno vymyslel nejaký autistický Rus :) Teda dnes som si povedala, že dieťa síce relaxuje, kým ja varím, ale napriek tomu môžem hoc len na chvíľu prísť nakuknúť do jej auti sveta a ju zas na pár minút vtiahnuť do toho nášho. Úplne jednoducho. Sadla som si k nej a hoci z toho nemala veľkú radosť, matriošky som si vzala k sebe. Chcela si ich ukladať, ale mala ich pri sebe zrazu mama. Na sekundu zaváhala a už sa šla hnevať, ale jednu som jej hneď podala so slovom „matrioška“. Vzala si ju, uložila do radu a otočila sa na mňa. Sláva! Sme na príjme! Natiahla ruku po ďalšej matrioške v tej mojej a keď som s ňou uhla, zrazu som mala aj očný kontakt! Výborne dieťa moje, krásne si sa na mňa pozrelo! Nahlas som povedala „matrioška“ a čakala s rukou vysoko nad mojou hlavou. Dieťa už princíp pozná, vie, že ju dostane, keď použije správne slovo. Konkrétne slovo matrioška nie je práve najľahšie, preto mi úplne na začiatok stačí, ak použije slovo, ktoré sa naň bude podobať, prípadne by som vedela akceptovať aj časť slova. Poli sa usmiala, lebo vedela, že to dnes bude jednoduché a zavelila „ majoška“. S radosťou som jej ju podala. Uložila si ju do radu a opäť sa na mňa obrátila. Nasledovali výmeny, kedy som jej našepkávať už takmer nemusela. Vedela presne, čo pýta a že táto farebná vec je matrioška. Ona sa už učí pomerne rýchlo. Večer prišla za mnou a bez toho aby vec videla, alebo aby som jej musela pomáhať, mi oznámila „majoška“ a vzala ma so sebou do izby, aby som jej ju podala z vysokej police. A takto to má fungovať. Naučená vec, preklopená do funkčnej reči. Strávila som pri nej pár minút a hoci slovo matrioška nepočula prvýkrát, cielene som ho dnes učila. Ale stále nemám vyhraté, opakovaní musí byť oveľa oveľa viac a ja viem, že sa s ňou budeme hrať aj zajtra aj pozajtra.


Iný príklad by bol pri hračke, ktorá sa musí zapnúť a dieťa to obslúžiť nevie. Napríklad má skrytý gombík, alebo rodič vedome nedovolí dieťaťu manipulovať s vypínačom. A jediná cesta ako dieťa hračku, ktorá ho silno fascinuje (to je podmienka úspechu) zapne, je rodič! Vtedy môžeme učiť dieťa inštrukciu ZAPNI, alebo konkrétny názov hračky, napríklad NEMO, alebo ak sa jedná o vec, kde sa predvádza nejaký pohyb, môžeme učiť slovo PLÁVA. A dieťaťu na pár sekúnd hračku zapneme a zas vypneme. A zapneme vždy, keď po nás zopakuje dané slovo. My, keď ešte dcéra nerozprávala, sme začínali znakmi a presne na jednom hračkárskom akváriu sme ju naučili znak ZAPNI. Pochopila ho takmer okamžite a s obľubou používala na všetko čo sa malo zapnúť. Ide sa von? Na ihrisko, na hojdačku? Ste mali vidieť ako som naučila dcéru hovoriť HOJDA :) Zdvihla som ju do výšky a držala. Keď s pomocou po mne zopakovala HOJDA, vtedy som ju pustila a nechala ju chvíľu na pneumatike hojdať. A zas som ju zachytila a čakala. Ona si pekne vypýtala HOJDA a bola šťastná ona aj matka. Základom pre uvedomenie si týchto drobných pôsobení je, že deťom nesmieme veci dávať automaticky. Obľúbené veci by mal mať rodič u seba, prípadne by mali byť schované tak, aby dieťa jednoznačne vyhľadalo mamu či otca či babku a od nich veci pýtalo. Takýmto spôsobom veľmi nenápadne, ale pritom systematicky dieťa učíme, že treba komunikovať! Že je to preň užitočné, že sa mu to oplatí a v konečnom dôsledku aj to, že v spoločnosti iných, vie byť aj zábava. Ako keď mama fúka bublifuk, ktorý si dieťa ešte fúkať nevie. Alebo ak aj vie, mama má pri sebe fľaštičku s náplňou. A úžasné bubliny budú vždy, keď si ich dieťa cielene vypýta.


Osobne si myslím, že nestačí s autistickým dieťaťom pracovať 15 minúť denne za stolom. Aby sme dosiahli naozajstný výsledok, musí sa zmeniť v rodine celkový spôsob ako s dieťaťom komunikuje. Spolupracovať na tom musia nielen obaja rodičia, ale aj širšie príbuzenstvo, ktoré sa tiež naučí čo a ako. Stojí to za to! Neviem to odporúčať viac! Zamyslite sa nad tým, ako to funguje u Vás doma a čo by sa dalo vylepšiť. Budem silno držať palce!

©2018 Spolu AUT / WIX